Asi pre každého je symbolom Slovenska Kriváň.Vysoké Tatry sa ním môžu hrdo pýšiť, zo švárnych Tatranských končiarov nás privítal ako prvý. Nedokázali sme sa odtrhnúť oči od toľkej krásy. Slovensko, také malé a toľkej krásy v sebe skrýva. No, ako sme v ceste postupovali ďalej úsmev nám trošku potemnel. Bolo vidieť, že Vysoké Tatry sa ešte stále neprebrali z krutého vyčíňania víchrice z roku 2004, kedy sa ľudia prebudili z noci 19. novembra na 20 do krajiny, kde príroda ukázala svoju ničivú silu. Síce sa už príroda pomaly ale isto preberá, ešte potrvá roky, kým bude všetko v pôvodnom stave, ak teda bude. Naša túra sa začínala na turistickom rázcestí pri ceste Slobody medzi Podbanským a Štrbským Plesom s názvom Tri Studničky. Je východiskom túr do Kôprovej doliny a na Kriváň, kam poviedla aj naša túra. Počasie nám prialo. Bolo príjemne slnečno. Vybrali sme sa ráno okolo 7 hodine, aby sme si v kľude mohli vychutnávať tatranský vzduch. Hneď na parkovisku sa k nám prihovoril milý pán, ktorý najskôr vypýtal peniaze za parkovanie a potom sa dal do reči. Zaželal nám príjemnú túru a na povzbudenie zažartoval pár vtipmi. Na chrbát sme si každý vyhodili vak s nevyhnutnosťami. Ako sme neskôr zistili, nevyhnutnosti ako vody nikdy nie je dosť. Rozlúčili sme sa s milým ujom a ešte raz nám zaželal šťastnú cestu. Od Troch Studničiek nasledovalo stúpanie po zalesnenom svahu Grúnika, už tu sme sa podaktorí poriadne zapotili a to sme boli ešte len na začiatku. Ďalej sme pomaly, každú chvíľku s prestávkami kráčali serpentínami cez kosodrevinu popod chrbát Vyšnej Priehyby (1982m) do Krivánskeho žľabu. Tu sme mysleli, že najťažšiu časť mám už za sebou. Ale sme boli na omyle, veľkom omyle. Dali sme si polhodinovú prestávku, na občerstvenie. To sme kráčali už 3 hodiny. Pred nami sa črtal Kriváň, zdal sa byť už na dosah. Orientačná tabula nám ukazovala už len hodinu cesty, to by sme sa tešili, len keď sme zbadali aká cesta to je, každý radšej mlčal a pozeral sa pod nohy. Nezmohli sme sa ani na slovo, len občas sme sa od únavy zasmiali, ale stále šlapali ďalej. Bol to strmý výstup cez Malý Kriváň do Daxnerovo sedla a potom ešte strmší výstup juhozápadným úbočím po skalách na vrchol Kriváňa. Keď sme mysleli, že sme už celkom blízko jedna mladá slečna, (alebo pani), ktorá mimochodom utekala, ako keby si bola len zabehať pred domom, nám s úsmevom oznámila, aby sme sa ponáhľali, že bude búrka. Nešťastne sme sa pozerali po oblohe, ale nikde nič. Aspoň počasie sa nad nami zľutovalo. Tak sme sa štverali ďalej, aj keď s obavou, že búrka sa každú chvíľu objaví. Posledný úsek bol veľmi náročný. Nespočítateľné množstvo na seba nasypaných kameňov. Akoby ich obri nakopili na seba. Krkolomné kamenné prekážky sa iste u nejedného človeka nezaobišli bez zodratých kolien, či nešťastne vytknutých členkov, ale aj zošúchaných dlaní, veď posledný úsek sme išli doslovne po štyroch. Asi by tam bolo vhodné dať aspoň reťaze. Ale keď nás delilo už len pár metrov od cieľa, zničený, ubitý, nahnevaný na ten nápad zdolávať Tatranské končiare razom zabudli sme zabudli na všetky zlosti keď sme zodvihli hlavy a zbadali, že od vrcholca nás delí len pár metrov. Do žíl sa nám vliala nová sila.
Konečne sme po 4 hodinách zdolali symbol jednoty Slovákov, bolo asi prvé čo sme si pomysleli. Črtal sa pred nami dvojkríž. Neodolali sme a hneď sme sa odfotili a hneď bolo všetkým veselo. Sadli sme si a kochali sme sa krásou, aj keď bolo na vrchole dosť ľudí, čo trochu rušilo romantiku, my sme sa nedali ničím odradiť, možno iba muchami, ktorých tam bolo neúrekom. Slniečko krásne svietilo, a žiadne mračno nám neclonilo výhľad. Čo viac sme si mohli priať? Asi nič. Cesta smerom späť ubehla rýchlo, ale únava nedala na seba dlho čakať. Pri túre je dôležité nepreceniť svoje sily. My sme ich našťastie neprecenili, ale keď sme prišli na parkovisko, bolo nám jasné, že na druhý deň nás čaká nepríjemná ,,svalovica" . Ale, až tak nám to nevadilo, na druhý deň sme navštívili relaxačné kúpele Bešeňová, a jediné spomienky čo nám zostali boli tie príjemné najkrajšie a najvzácnejšie.
Komentáre